Fotografia z miesta tragédie = profit?

Autor: Miroslava Mindárová | 26.4.2016 o 11:34 | (upravené 26.4.2016 o 12:32) Karma článku: 5,43 | Prečítané:  1473x

Bez fotografií a "senzačných" informácií z miesta tragédie by boli niektoré médiá zrazu akési prázdne a nezaujímavé, nemyslíte?

Nechcem robiť mentora alebo urážať, len poukázať na morálku. Pochybenia, neúcta, chýbajúca etika sú ilustrované na tragickej udalosti z júla roka 2015 a nielen tej. V júli minulého roka sa stala tragická nehoda zeleného vrtuľníka, ktorá si vyžiadala jeden život. Rozhlas už pár minút po nehode informoval o udalosti: "Na východe Slovenska sa zrútil vojensky vrtuľník..." Televízia taktiež v informovaní nezaostala a vysielala mimoriadne správy. Na internetových portáloch sa vyskytli informácie o menách posádky, o pár hodín aj s ich fotografiami, ktoré boli oficiálne, portrétne, pravdepodobne z vojenského preukazu. Boli získané na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám vytiahnutím z informačného systému? Alebo majú novinári svoje zdroje a chápadlá naozaj všade? Z rozpadávajúcej sa mršiny ľudských životov si opäť novinári spravili výživný zdroj energie.

Mám podobnú, veľmi osobnú a zdrvujúcu skúsenosť so „senzačným“ typom informovania médií o tragédií. Bolo by zaujímavé vedieť či by bolo novinárom príjemné, keby sa v prípade nehody na internete váľali fotografie ich zranených alebo zosnulých rodinných príslušníkov. Rodina zosnulého pilota ešte ani oficiálne nevedela, čo sa stalo. V takýchto prípadoch príde najbližšiu rodinu upovedomiť veliteľ základne, na ktorej vojak slúžil. Tak prečo médiá zverejňujú informácie, ktoré by v prvých hodinách mala vedieť len rodina a následne mohla dať prípadne zvolenie na uverejnenie?

Novinári chceli fotografie za každú cenu a čo najbližšie z miesta nehody. Informácie a opäť ďalšia senzácia, ktorá prinesie médiám čítanosť a medzi LAIKMI vyvolá horúce diskusie o neschopnosti slovenských pilotov a rozpadnutých strojoch. Televízia priniesla reportáž začínajúcu zábermi z miesta nehody a rozhovormi so zodpovednými orgánmi. V ten istý večer ich sprevádzala do nemocníc, kde zranení ležali. Chápem povinnosť novinárov informovať, ale hyenicky za každú cenu určite nie! Prezident SR sa predčasne vrátil z dovolenky a navštívil zranených vojakov v nemocnici. Nedočkavé a sledovanosti chtivé médiá položili prezidentovi otázku či sa bude pýtať aj priamo na nehodu. Odpovedal záporne a dodal, že sú na zisťovanie týchto informácii určené iné orgány. Ťažko pochopiť ako nejaký redaktor môže položiť takúto otázku. Nech si to skúsi s otraseným vojakmi vymeniť, uvedomí si danú situáciu a až potom otázku vyriekne. Predsa musí každý pochopiť, že pár hodín po tragickej nehode je nemorálne a neetické sa pýtať človeka na okolnosti nehody, ktorú práve prežil. Samozrejme, pokiaľ by nešlo o čin, ku ktorému je nevyhnutná okamžitá výpoveď svedkov, na základe ktorej bude zrealizované dopadnutie páchateľa, pretože v opačnom prípade hrozí nebezpečenstvo ďalších útokov, napadnutí, atď. Ale to je úplne iný scenár.

Z oficiálnych informácii bolo zrejmé, že posádka plnila bežné výcvikové úlohy. Od toho dňa bol na dobu neurčitú vydaný rozkaz so zákazom lietania vrtuľníkov daného typu s výnimkou Leteckej pátracej a záchrannej služby, ktorý platil určitú dobu. Skutočnosť vyšla najavo až vo februári roka 2016, kedy bola zverejnená informácia o výsledku vyšetrovania. Tragickosť situácie potvrdzuje aj reportáž z prostredia letiska. Piloti a ostatní príslušníci sa s redaktormi nechceli rozprávať a na znak smútku mali na uniformách umiestnené čierne pásky. Povolanie pilota je nebezpečné  v bojových alebo mierových časoch, ale čo vynahradí východ slnka videný v troposfére?

Snažila som sa poukázať aj na ukrytú vojnu v človeku, ktorú nevidí každý, iba málo ľudí, ktorí takúto situáciu zažili. Vojnu v človeku, ktorý prežije nehodu, zatiaľ čo druhý zahynie je ťažko popísať, nie to ešte zažiť. Tí, čo prežili to majú neuveriteľne ťažké, ani si nevieme predstaviť, ale čo rodina posádky? Preto chcem poukázať na možné medzery v novinárskej etike. Samozrejme, každý si robíme svoju prácu, ale hádať sa s policajtom na mieste nehody o tom, kde je a nie je miesto činu, aby mohol redaktor získať informácie a „úžasné“ zábery z miesta nehody je podľa mňa nevhodné a prehnané.

Vynára sa ďalšia otázka ohľadom záberov z miesta nehody, nehovoriac už o predchádzajúcej, opisovanej nehode, ale celkovo. Pre koho sú fotografie z miesta nehody, fotografie modrých alebo čiernych vriec verejne sa potulujúce po internete? Poprípade na sociálnych sieťach záchranárskych, hasičských zložiek alebo akýchkoľvek iných? Dané fotografie by sa mali dostať v prvom rade k vyšetrovateľom, k rodine ak vôbec a verejnosť takéto informácie nemajú čo zaujímať! Keby sa však takéto reportáže z médií stratili, čo by potom v televíznych novinách zostalo?

A čo napríklad nezostrihané video nasnímané bezprostredne po nehode s naozaj úžasným nadpisom: „Pozrite si drsné video od svedkov, ktoré boli pri vraku ako prví“. Skláňam sa pred charakterom novinára, ktorý to na internete zverejnil. Môžete mi veriť, rodine takéto informácie a videá nepomôžu. Ani keby boli bravúrne graficky vyladené, v nijakom prípade nepomôžu s psychickým vyrovnaním sa s ohromnou ranou od života. Preto možnosť a) pre rodinu škrtám. Možnosť b) pre verejnosť? Potrebuje verejnosť toto vidieť? Naozaj tuho rozmýšľam čím to verejnosti prospeje. Má to vzbudiť súcit alebo to, že si začneme viac vážiť život a svoju rodinu? Je veľmi málo ľudí, ktorí majú ešte dosť rozumu si toto uvedomiť aj bez správ plných tragédií, násilia a televízneho programu plného kriminálok od Miami až po Prahu. Súčasná doba je tak rýchla, že človek zabúda hneď ako prepne ďalší program v televízii. Tak pre koho sú tieto fotografie a informácie? Možnosť c) zvýšenie sledovanosti vďaka „senzačnej“ informácii, profit a nebodaj zvýšenie platu novinára? To snáď nie...

V zákone o vysielaní a retransmisii sa o tom veľa nedočítame. Hovorí o zákaze bezdôvodného zobrazovania scény reálneho násilia, kde je nenáležitou formou zdôraznený skutočný priebeh umierania alebo zobrazovanie osôb vystavovaných fyzickému alebo psychickému utrpeniu, pokiaľ zasahuje do ľudskej dôstojnosti... Keďže na videu neboli osoby priamo zobrazené, účinnosť neexistuje.

Ďalším z podobných výtvorov je nedávna správa o páde vetroňa. Treba informovať o nepríjemných veciach, aby sa z nich dalo poučiť a vyhnúť sa budúcim chybám. Ale je naozaj potrebné skoro v každej správe zobraziť plachtou prikryté telo zosnulého? Na jednom zo serverov boli uverejnené štyri fotografie z miesta tragédie, pričom dve z nich boli fotografie prikrytého tela. V reportáži televíznych novín bol počas reportáže upravený kontrast obrazu, ktorý vizuál zdramatizoval a pridaná dramatická hudba, ktorá ešte viac podporila emotívnosť. V nasledujúcej reportáži bolo prikryté telo a krvavé stopy na lietadle cenzurované. Len tak pre zaujímavosť sa pýtam „Prečo?“, keď v prvej reportáži bolo vidno všetko.

Vojna, ktorú nevidíme v tragédiou postihnutom človeku a zobrazovanie tragédií médiami je rozsiahla téma a dalo by sa k nej napísať veľa. Chcela som poukázať na vážnosť situácie, aj keď si ju mnohí novinári neuvedomujú. Potreba novinára splniť svoju prácu a povinnosť je asi prednejšia akejkoľvek úcte a premýšľaniu nad dopadom jeho výtvoru na psychiku pozostalých. Každý máme prácu, o ktorú nechceme prísť, ale čo tak sa zamyslieť nad tým, že fotografie alebo informácie z miesta nehody nemusia byť príjemné rodine zosnulého alebo zraneného? Aktuálnosť a senzačnosť na úkor citov rodiny. Zvláštne priority niektorých médií...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?