Sto ľudí, sto chutí...

Autor: Miroslava Mindárová | 1.6.2016 o 1:52 | Karma článku: 2,90 | Prečítané:  756x

„Pred Agamemnónom žilo veľa statočných mužov. Sú však neznámi a neoplakávaní, stratení v dlhej noci – lebo nebol nikto, kto by o nich spieval posvätným veršom.“ Horatius

"Mimovoľne som sa po dlhej dobe pozrel hore na nebo. Aj som zabudol aké je pekné. Navrchu sa oblaky potrhali, vykukla modrá plachta a na nej visí svietiaca guľa. Pár zhora osvietených mi dáva nádej, že navrchu už svitá a snáď pár lúčov pošle aj k nám dole. Pomyslel som si, ale pokračoval v práci a oblaky nad horúcou a púštnou krajinou do seba ďalej nasávali všetku červeň svitania pražiacu sa vo vlniacom sa vzduchu. Slnko sa vyhuplo ponad ostrú čepeľ horizontu a ako rýchlo plynie čas, tak letia oblaky po oblohe. Jeden z nich pretína ostrá silueta vrtuľníka, prach sa zdvíha a vniká do všetkých dutín. Ak som nezožral už štyri kilá prachu, tak ani zrnko."

Po tomto príspevku budem podľa niektorých možno zatratenia hodný človek, nevidiaci nič okrem vlastného názoru. Ale od začiatku.

Dve slová – vojnový veterán. Chcela by som vedieť, čo si pod týmito slovami predstavíte. Starého pána s paličkou na slávnostiach vylodenia v Normandii? Ruské oslavy ukončenia vojny a starého pána s brigadírkou pri svojom tanku mladosti, ktorý ho ochraňoval celú vojnu? Nebude to náhodou mjr. Winters zo seriálu Bratstvo neohrozených? Alebo nebodaj starý pán pri pomníku padlých hrdinov na Dukle? Viete, kde je Dukla? Ale nehovorte.

Minulý rok som sa ako členka jednotky 1. československého armádneho zboru zúčastnila prechodu hranice vlasti po sedemdesiatich rokoch. Keďže som študentkou, zvedavé otázky padajúce na moju neúčasť na hodinách dostali odpoveď: „Bojovať na Duklu.“ Nasledovala spätná rana: „Takže ideš na hokej?“Nie, na hokej NEJDEM!“

Ten, kto tam nebol si nedokáže predstaviť pocity a myšlienky, ktoré zaplavili snáď všetkých vojakov. Po dvoch, troch dňoch s minimom spánku, v uniforme, po evakuácii v nekresťansky skorú hodinu, po prepisovaní rozkazov do bieleho rána konečne prejsť krvou preliatu hranicu domova. Zasväteným sa mohli vybaviť pri slovách vojnový veterán naši československí hrdinovia z obdobia druhej svetovej vojny. Bolo ich neúrekom, ale zabudlo sa na nich, pretože „nebol nikto, kto by o nich spieval posvätným veršom.“ A to je veľká škoda.

Predpokladám, že skoro nikomu neprišiel na um možno tridsať, možno štyridsaťročný muž v uniforme. Nie je to žiadna propaganda ani politika alebo nebodaj vnucovanie vlastného názoru. Je to len jeden z pohľadov na realitu, pretože sa domnievam, že už je tu čas, kedy máme súčasných vojnových veteránov. Nie sú to len nesmrteľné filmové postavičky z amerických trhákov. Sú to muži z mäsa a kostí, s rodinou, ktorá čaká doma, majú silné srdce, svoje nálady, ale aj trpezlivosť a pokoru.

Veľmi často sa stretávame s názorom, že moderný vojak je len hlupák, ktorý chodí v zelenom, nič nevie a nedokáže. A čo tak občas pomyslieť na to, že niektorí majú pod vojenskou košeľou, kombinézou, montérkami schované aj srdce? Pre niekoho neuveriteľná predstava. Verejnosť celkovo vníma ozbrojené sily ako systém, ktorý nič neprodukuje a iba zožiera peniaze štátneho rozpočtu. Na druhú stranu, kto pomáhal pri záplavách, hasení požiarov, snehových kalamitách? Kto drží ochranné krídlo nad slovenským nebom? Nie sú to náhodou profesionálni vojaci?  

Všetci, ktorí sa vrátia zo zahraničnej misie sú dekorovaní medailou za účasť vo vojenskej operácii, odznakom vojnového veterána. Prežili pol roka v nekonečne prašnej a  horúcej krajine ďaleko za hranicou domova. Prežili pol roka bez rodiny a s neustálou hrozbou raketového útoku. Dlhého pol roka v uniforme so zbraňou na pleci, ale s bratmi, na ktorých sa dá spoľahnúť. Neustály rachot vrtuľníkov, vozidiel a elektrocentrál. Tam sa neodpočívalo, ale pracovalo, premáhalo sa. Myslím, že treba verejnosti ukázať, že to nie sú len zelené mozgy, ktoré na nič okrem boja nedokážu myslieť. Je ľahké si toto nevšímať, mať názor, ktorý nemá s realitou nič spoločné. Som si istá, že ak sa niekto dočíta až sem, bude oponovať, že práve môj názor nemá s realitou nič spoločné...

Nemálo z tých, ktorí boli vonku prešli peklom. Pre vytrénované telá nie tak fyzickým, ale psychickým. Verejnosť nevie o nich v podstate nič, len to, že si vraj idú zarobiť. Pre nich však už nie je samozrejmosť žiť v mieri, vedia aké to je v krvavej a neúprosnej vojne. Sú to mladí chlapi so životom pred sebou, ale s dušou zohavenou pohľadom na zomierajúceho kamaráta. Chlapi, ktorí prešli peklom.

Zo zahraničných misií prúdi k verejnosti veľmi málo informácií. Ak už, tak sú to zvyčajne tragické informácie o smrti našich vojakov, ktorí zahynuli na pôde cudzej krajiny. Tradičný výkrik do tmy: „Veď tam nemuseli ísť, ale keď chceli prachy...“ by si mal človek najskôr dvakrát v hlave premyslieť.

Nikto mi nezaplatí to, že som sa musel pozerať na to, ako vedľa mňa môj kamarát alebo spolubojovník je v ťažkej situácii, alebo ťažko ranený, alebo nedajbože zomiera. To sa nedá zaplatiť.“ (dokument 5. pluk, Misia Afganistan)

Títo slovenskí chlapi pomáhajú prevziať obyvateľom prašnej a horúcej krajiny zodpovednosť za ich činy a napomáhajú a starajú sa o to, aby sme my doma mohli žiť v mieri. Niektorí sú ozajstnými veteránmi, majú za sebou veľa misií a bohužiaľ aj prípady, kedy prišli o svojich spolubojovníkov, ale napriek tomu misiu dokončili. Strata kamaráta potrebuje veľa času na vyrovnanie sa so situáciou. Ale stratiť štyroch kamarátov počas dvoch misií, niektorých mať zranených, to je na jedného človeka dosť. Vidieť to v priamom prenose, počuť krik a bezmocnosť... Nie je to hra, v ktorej dostanete o chvíľu nový život. Nie je to film, ktorý sa dá vrátiť späť.

Čo tak aspoň malý prejav úcty a rešpektu od verejnosti? Každodenný pohľad smrti do očí, odstraňovanie nástražných výbušných systémov, konvoje, odmínovanie, práca zdravotníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu so všakovakými momentmi a ostatné vykonávané činnosti pod neustále pražiacim slnkom, ktoré svieti na celý svet rovnako. Tak isto svieti aj na Slovensko. My sme však v relatívnom bezpečí...

Nasledujúci úryvok je síce z českej knihy, ale posúďte sami: „Vracel jsem se ze cvičení, už do opuštěného bytu. Jel jsem metrem, v uniformě, na rameni jsel měl nášivku afghánský veterán. Na jedné stanici přistoupil nějaký bezdomovec. Smrděl jak stádo čertů. Chvíli mě pozoroval, a pak se mě zeptal, jestli to, co mám na rameni, mám opravdu za sebou. Jen jsem přikývl, neměl jsem moc náladu se vybavovat s někým cizím. Najednou mi ten borec k mému překvapení podal tu svou špinavou ruku a řekl, že přede mnou a dalšími takovými jako jsem já, smeká.“ (Čeští lvi pod Hindikúšem, Blahuš Petr)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?